Ján Bittšanský: Cesta z GBASu po tlmočníka pápeža

Prinášame vám rozhovor s naším absolventom, kňazom Jánom Bittšanským (GBAS 1994 – 1999), ktorého ste mohli vidieť na fotkách, ako v úlohe tlmočníka sprevádzal pápeža Františka na jeho 4-dňovej návšteve Slovenska (12. – 15. 9. 2021).

Roky v Sučanoch

Keby sme sa stretli ako spolužiaci v treťom ročníku v Sučanoch, aký si vtedy bol? Povedal by niekto vtedy o tebe, že jedného dňa budeš kňazom alebo že budeš tlmočiť pre pápeža pri jeho nedávnej návšteve Slovenska?

To by sa bolo treba spýtať mojich spolužiakov, ako ma vtedy vnímali oni. Nemyslím si, že na mne videli niečo, na základe čoho by povedali také veci. Vnímam to tak, že ani kňazstvo, ani táto úloha sa nedajú naplánovať alebo vymyslieť. Je to ponuka a keď príde, človek sa musí rozhodnúť, či ju chce prijať. Vtedy, v treťom ročníku strednej školy, som ešte nemal uzavreté ďalšie smerovanie, hoci nad kňazstvom som v tom čase už rozmýšľal.

Priblíž nám prosím trocha tvoje rodinné pomery a detstvo. Z akých podmienok pochádzaš? Mal si napríklad v rodine kňaza alebo rehoľnú sestru? Pochádzaš zo silno veriacej rodiny?

Vyrastal som v štvorčlennej rodine, s rodičmi a starším bratom. Otec je Žilinčan a mamini rodičia majú korene na Hornej Orave a Zamagurí, takže sa dá povedať, že som polovičný Goral. Rodičia nás viedli k viere a pamätám si, že do mojich deviatich rokov, teda ešte v čase komunizmu, to bolo celkom dobrodružné, lebo mama bola učiteľka a v takých profesiách sa náboženské prejavy netolerovali. Preto namiesto „ideme do kostola“ otec hovoril „ideme na kopec“ a len my sme vedeli, čo tým myslí. Prípravu na prvé sväté prijímanie sme absolvovali v tajnosti v jednej dedinke pri Žiline a Ježiša sme prvýkrát prijali na Spiši, asi 160 km od domova.

Kňaza ani rehoľnú sestru medzi blízkymi príbuznými nemám, ale rodičia starého otca z maminej strany mali túžbu, aby sa niektorý z ich synov stal kňazom. Nesplnilo sa im to hneď, až po dvoch generáciách, ale Boh nezabúda…

Ján Bittšanský s rodičmi

Na čo alebo na koho najradšej spomínaš zo strednej školy? Využívaš ešte aj dnes niektoré znalosti alebo skúsenosti zo Sučian? Udržuješ kontakt so spolužiakmi alebo tvojimi učiteľmi?

Z čias strednej školy si spomínam na mnohých ľudí, ktorých som tam spoznal (niektorí už nežijú), na priateľstvá, niektoré z nich pretrvali dodnes, na mnohých výnimočných učiteľov (po odbornej aj ľudskej stránke), na cestovanie vlakom, ktoré som mal rád (dalo sa tam rozprávať, opakovať si veci do školy alebo čítať noviny a takmer vždy bolo voľné miesto na sedenie). Zo školských priestorov sa mi v pamäti vynára vežička, knižnica, SAC (Self Access Centre), telocvičňa, pingpongový stôl v suteréne… Myslím aj na rôzne fyzikálne pokusy, pripravované vo voľnom čase, na baseballové zápasy na telesnej výchove, na projekty a prezentácie, ktoré sme robili ako jednotlivci alebo v skupinách…

Určite využívam aj konkrétne vedomosti, ktoré som tam získal, ale zdá sa mi, že viac mi dalo to, čo bolo za tým: spôsob výučby, vedenie k osobnej zodpovednosti a tímovej spolupráci, učenie sa tvorivosti a dôslednosti pri riešení úloh, robení projektov, písaní „esejí“…

Kontakty so spolužiakmi a učiteľmi udržujem len sporadicky, hlavne vďaka pomaturitným stretávkam.

Aké to bolo v 90. rokoch študovať na bilingválnom gymnáziu v angličtine na Slovensku? Dnes je už veľa škôl, ktoré ponúkajú nejakú formu bilingválnej výučby a mladí  sa môžu celý deň na internete učiť čo len chcú po anglicky alebo v akomkoľvek inom jazyku. Vtedy to ale bolo asi trocha iné…

Prežívali sme nadšenie z toho, že nás učia rodení Angličania, Íri, Američania, že sa učíme z anglických učebníc… Internet ešte nebol natoľko rozšírený a bol aj relatívne pomalý, takže výučbu online by som si vtedy ani nevedel predstaviť, ale spomínam si, že som sa snažil ho používať na vyhľadávanie niektorých informácií a bol pre mňa veľkou pomocou. Veľa vecí bolo treba robiť manuálne, trpezlivo pracovať so slovníkom, pýtať sa učiteľov, rozprávať sa na hodinách medzi sebou po anglicky. Pre mňa osobne to „anglické prostredie“, ktoré sme mali pri výučbe vytvorené, bolo jednoznačne viazané na konkrétne miesto, na tú školu, na jej učebne. Tam ten „svet“ začínal aj končil, nie na internete.

Cesta k Bohu

Kam smerovali tvoje kroky potom, po skončení gymnázia?

Chcel som ísť na vysokú školu, len bolo ťažké si nejakú konkrétnu vybrať. Viaceré odbory ma priťahovali, ale nevedel som, čo v budúcnosti naozaj využijem. Nemal som ešte jasno v tom, ako sa bude ďalej vyvíjať môj život.

Prečo si sa rozhodol študovať fyziku a management na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave?

Bol to určitý kompromis mojich priorít. Chcel som, aby ma štúdium bavilo, ale aby malo aj širšie uplatnenie, aby som si mal možnosť neskôr vybrať, čomu sa chcem venovať viac.

Školu si aj dokončil alebo si ešte počas nej začal študovať v Kňazskom seminári sv. Gorazda v Nitre?

Dokončil som ju, až v poslednom ročníku  som urobil definitívne rozhodnutie, že pôjdem do seminára. Pamätám si, že po štátniciach som mal ešte asi týždeň času pred prijímacími skúškami do Nitry, tak som sa chodil učiť na Sandberg, bolo tam ticho a pekný výhľad na okolie.

Prečo si sa rozhodol pre túto zmenu? Rozmýšľal si o tom dlhšie, alebo to bolo ovplyvnené nejakou životnou skúsenosťou? V staršom rozhovore spomínaš: „Až na strednej škole som zistil, že sa touto otázkou zaoberám. Akoby sa ma niekto vo vnútri pýtal, či sa nechcem stať kňazom. Vôbec som nechcel. Cítil som však, že to volanie je od Boha a neodvážil som sa to len tak hodiť za hlavu. Vyjednával som s Bohom dlhé roky a Boh nakoniec zvíťazil.“

Áno, moje rozhodovanie trvalo dlho. Na strednej škole som sa touto otázkou začal zaoberať, chodil som na duchovné vedenie k jednému kňazovi, stretával som sa so skupinou mladých ľudí, ktorí tiež riešili životné povolanie… Ale v tom čase som to volanie, ktoré som vo vnútri cítil, bral ako niečo, s čím som nebol stotožnený, ako nejakú úlohu, ktorú som si nevybral. Mal som potrebu zistiť, kým som a čo naozaj chcem. Preto som hľadal prostredie, kde sa budem cítiť slobodne, aby som sa mohol lepšie spoznať. Vysoká škola a internát, kde som prežil päť rokov, mi pomohli pozrieť sa na život z iného pohľadu. Videl som, že sloboda môže mať aj „odvrátenú tvár“ a nakoniec som pochopil, že aj po ľudskej stránke mi práve kňazstvo najviac sedí, že mám k nemu určité prirodzené predpoklady.

Ako si sa potom dostal na štúdium do Ríma?

Po troch rokoch štúdia v kňazskom seminári som odišiel na ročnú pastoračnú skúsenosť do Mexika. Počas toho roka došlo k rozdeleniu Nitrianskej diecézy, do ktorej som patril, a pripadol som do čerstvo vzniknutej Žilinskej diecézy. Nový diecézny biskup, Mons. Tomáš Galis, sa vtedy rozhodol poslať niektorých seminaristov do Ríma, medzi inými aj mňa. Bol som tam tri roky, do mojej kňazskej vysviacky v roku 2011.

V Ríme si študoval až dvakrát. Druhý raz si sa tam vrátil a spravil si si doktorát (2013 – 2017). Z akej oblasti alebo témy to bolo a prečo si sa rozhodol pre toto extra štúdium? Čo ti to dalo?

Druhýkrát som išiel do Ríma už ako kňaz, po dvoch rokoch kaplánskej služby v Rajci. V rokoch 2013-2015 som si urobil tzv. licenciát z teológie (ktorý zodpovedá druhému stupňu vysokoškolského vzdelania) a počas ďalších dvoch rokov doktorát. Doktorát nebol pôvodne v pláne, môj diecézny biskup urobil toto rozhodnutie krátko pred tým, ako som ukončil licenciát. Keď sa nakoniec v tom krátkom zostávajúcom čase podarilo všetko vybaviť, prijal som to ako výzvu. Oblasť teológie, ktorú som v Ríme študoval, bola kristológia, konkrétna špecializácia „teológia kresťanského života“. Spája v sebe viaceré disciplíny, ktoré sa na kresťanský život pozerajú z rôznych strán, a to sa mi na tom páčilo. V doktorskej práci som sa zameral na špirituálnu teológiu, na život svätej Terézie z Lisieux, na to, ako si v živote zvolila tzv. „malú cestu“, cestu stávania sa malou, dobrovoľného umenšovania sa, a ako ju v tom Boh povýšil.

Štúdium a tá práca o svätej Terezke mi odkryli nové obzory o kresťanskom živote, o prežívaní vzťahu s Bohom. Od toho, čo žila ona, mám veľmi ďaleko, ale je pre mňa pekné sa k tomu vracať a presviedčať sa, že Boh najviac koná v skrytosti, v našej malosti, keď sa neberieme príliš vážne, keď sa vzdávame kontroly a odovzdávame svoj život jemu, tak jednoducho, ako deti.

Roky za katedrou

Kostol sv. Ladislava v Rajci

Po návrate na Slovensko si začal pôsobiť ako kaplán v Rajci. V Rajci si učil aj náboženstvo na viacerých školách, napr. na gymnáziu a na Katolíckej spojenej škole. Priblíž prosím mne a čitateľom túto skúsenosť, resp. životnú etapu.

Bol som vtedy novokňaz, čerstvo po kňazskej vysviacke. Prvý rok v kňazskej službe je veľmi pekný, požehnaný čas, ale v istom zmysle aj náročný, lebo sa treba učiť v praxi mnohým novým veciam. To všetko je pre začínajúceho kňaza výzva, ale zároveň prežíva nadšenie, taký „mladícky zápal“, ktorý mu pomáha prekonávať prekážky. Aj vyučovanie na školách (štátnej, cirkevnej, špeciálnej a materských) bola pre mňa nová, obohacujúca skúsenosť. Zistil som veľa vecí o sebe, o tom, na čom si zakladám, ako reagujem v rôznych situáciách… Po tom, čo som sa stal učiteľom, som si začal viac vážiť toto povolanie a tých, ktorí ho vykonávajú.

Aký si bol alebo si typ učiteľa? Mal si nejakú teóriu alebo vzor, podľa ktorého si chcel učiť? A čo tak nejaký učiteľ alebo učiteľka zo Sučian? Snažil si sa ho napodobniť, resp. si sa ním inšpiroval?

Niekto hovorí, že som bol prísny, ale asi sa to to nedá zovšeobecniť na všetky situácie. Snažil som sa dosiahnuť ciele, ktoré som si naplánoval, chcel som mať vyučovanie pod kontrolou, hľadal som spôsoby, ako reagovať na výzvy, ktoré ten proces prinášal. S odstupom času vidím, že som do toho dával príliš veľa seba, svojich očakávaní, nárokov na mňa aj na žiakov… Myslím, že teraz by som to robil inak, vo väčšej otvorenosti voči Bohu, hlavne v situáciách, ktoré sa nedajú naplánovať dopredu.

Verím, že som bol ovplyvnený viacerými učiteľmi, ktorých som v živote zažil, určite mnohými zo Sučian, napríklad čo sa týka prístupu k vyučovaniu, ale asi aj mojou mamou, ktorá bola v tom čase stredoškolská učiteľka.

Prečo je dobré alebo prospešné napríklad pre mladých ľudí v tínedžerskom veku v dnešnej dobe veriť v Boha, chodiť na náboženstvo a do kostola? Za predpokladu, že ich k tomu nikto nenúti alebo že to nie je v ich rodine alebo komunite zvykom/tradíciou – prečo by to mal robiť mladý človek – tínedžer? Čo mu to môže dať? Čo ho to môže naučiť?

Anglický spisovateľ a filozof Gilbert Keith Chesterton napísal, že ak ľudia stratia vieru v Boha, neurobí ich to veriacimi v nič, ale naopak, budú veriť čomukoľvek. Ja to vnímam tak, že mladý človek hľadá niečo, čo by bolo hodné toho, aby pre to žil, pracoval, bojoval, zomrel… Keď to nie je Boh, môže to byť nejaký životný štýl, spôsob myslenia, obliekania, stravovania, naplnenie svojich snov, hudba, spoločenský život, sebarealizácia v práci, vedenie druhých… Pre mňa je viera orientačným bodom, ktorý dáva zmysel všetkým tým vzťahom, aktivitám a veciam, ktoré patria k môjmu životu. Cez zameranie na Boha to všetko dostáva svoje dôležité miesto, ale tak, aby to nebolo prekážkou vzťahu s ním. Kresťanstvo je na prvom mieste vzťah s osobným Bohom, nie náboženstvo knihy, zákona alebo pravidiel. Ten vzťah je pre každého človeka v niečom špecifický, lebo rešpektuje jeho prirodzené dary, jedinečnosť, spôsob myslenia, cítenia, ktoré Boh pozná lepšie ako daný človek. A v tom je to dobrodružstvo, že Boh vie o mne viac ako ja sám, takže ak mu v tom neprekážam, vedie ma tak, že nad tým len žasnem. Myslím, že po niečom takom v hĺbke srdca túži každý človek.

Na vysokej škole som sa ako učiteľ stretol s tým, že niektorí moji študenti sa medzi spolužiakmi akoby hanbili za to, že veria v Boha, chodia pravidelne do kostola a žijú vo viere. Nechceli o tom moc rozprávať a až keď videli, že sa o to skutočne zaujímam a nerobím si z nich srandu, tak akoby získali odvahu nielen predo mnou ale aj ich spolužiakmi. Stretol si sa aj ty s niečím podobným? Čím to je podľa teba? Akoby veriť v Boha a chodiť do kostola nebolo v dnešnej dobe „cool“.

Môže to byť spôsobené tým, že vo všeobecnosti Cirkev nie je v médiách vnímaná veľmi pozitívne, zvykne sa poukazovať skôr na zlyhania jej členov, nie priaznivo sa hodnotí jej konzervatívna stránka, čiže snaha uchovať určité hodnoty, ktoré nie sú teraz v móde… Preto sa ľudia hanbia priznať k tomu, že sú veriaci. Ďalší rozšírený dôvod je ten, že niektorí považujú svoju vieru za veľmi osobnú, priam intímnu vec, o ktorej sa nerozpráva s inými, zvlášť s takými, ktorí pre túto oblasť nemajú pochopenie. Aj ja sa s tým stretávam, ale skôr z toho, čo mi rozprávajú druhí, lebo mne ako kňazovi sa ľudia väčšinou nemajú problém „priznať“ s tým, že sú veriaci. Vo všeobecnosti si myslím, že to, čo pomáha „prelomiť ľady“, je osobný záujem o druhého človeka. Keď sa ľudia cítia byť prijatí takí, akí sú, vytvára to bezpečné prostredie, v ktorom sa môžu otvoriť a rozprávať aj o tom, čomu veria. Ale trochu viac odvahy by veriacim určite prospelo, mám pocit, že sme príliš ustráchaní, aby sme náhodou niekomu nestúpili na otlak.

Život kňaza

Aký je v tom rozdiel, keď sa staneš kňazom po vyštudovaní na Slovensku a v zahraničí, resp. priamo v Ríme? Môžeš si potom vybrať, či budeš pôsobiť v zahraničí alebo sa vrátiš na Slovensko?

V otázke zaradenia sa po vyštudovaní v tom nie je rozdiel. Ak bohoslovec alebo kňaz študuje v zahraničí preto, že ho tam poslal jeho biskup, predpokladá sa, že po skončení sa vráti na Slovensko, do svojej diecézy. Diecézni kňazi sú viazaní na konkrétne územie a ich formácia, aj keď je v zahraničí, je prípravou na pôsobenie na tých miestach.

A ako je to s kňazmi a ich slobodným výberom miesta, kde budú pôsobiť? Môžu si vybrať, kam chcú ísť alebo na akú pozíciu; alebo niekto vždy rozhodne za vás a musíte ísť tam a robiť to, čo vám určia? Môžeš napríklad ako kňaz, či už kaplán alebo farár aj sám požiadať o zmenu?

Kňaz sa môže vyjadriť k tomu, kam by chcel ísť, a môže aj sám požiadať o zmenu, ale konečné rozhodnutie je na biskupovi. Tieto „pravidlá“ prijíma kandidát kňazstva pri vysviacke, keď sľubuje svojmu biskupovi a jeho nástupcom úctu a poslušnosť.

V jednej knihe o manažmente a organizáciách som čítal o tzv. totálnych inštitúciách, medzi ktoré patrí napríklad armáda, väznica, internátna škola, detský domov ale aj kláštor. Nechýba ti tak trocha väčšia sloboda alebo sa cítiš dostatočne slobodný?

Nie som členom rehoľnej komunity, teda, striktne vzaté, nevediem kláštorný život. Napriek tomu som bol a ešte stále som nejakým spôsobom spojený s rehoľníkmi. Komunitný život, hlavne keď si ho človek zvolí dobrovoľne, kvôli Bohu (v tom je rozdiel medzi kláštorom a väznicou), v sebe zahŕňa niektoré veľmi pekné prvky, ktoré by človek nezažil, keby zostal sám. Má to, samozrejme, aj druhú stránku, ktorá niečo stojí, treba sa vedieť prispôsobiť, hľadať spoločné záujmy. To ale platí aj pre manželský a rodinný život, pokiaľ ho človek chce žiť dobre. Ja osobne sa v mojom povolaní cítim dostatočne slobodný. Slobodu nevnímam ako možnosť robiť všetko a kedykoľvek, ľudovo povedané, robiť si, „čo chcem“. Ja už viem, čo chcem, rozhodol som sa pre to, a aj keď tomu treba niektoré veci podriadiť, je to stále v rámci toho, čo chcem, čo som si vybral.

Svetobežník

Flüeli-Ranft, miesto, kde žil svätý Mikuláš de Flüe, patrón Švajčiarska

Ovládaš vraj až 7 jazykov. Ktoré to sú? Plánuješ sa naučiť ešte nejaký ďalší? Ktorý jazyk sa ti učil najťažšie? Ako si udržuješ jazykovú úroveň?

Všetko sa zbehlo prirodzene, nemal som to v pláne. Stará mama nás ešte ako malých začala učiť nemčinu, popri nej som na ZŠ začal s angličtinou, v ktorej som sa zdokonalil na strednej škole, v kňazskom seminári sa pridala francúzština, potom som šiel na misijný pobyt do Mexika, po návrate odtiaľ som bol poslaný na štúdiá do Ríma a nakoniec, už ako kňaz, som sa rozhodol pre maďarčinu, keďže mi to vtedajšie okolnosti umožňovali a tento jazyk má súvis aj s našimi dejinami. Siedma bude asi slovenčina, tá by sa tam nemala rátať.

Najťažšie sa mi učila maďarčina, kvôli vyššiemu veku a preto, že bola v mnohom odlišná, takže hlavne na začiatku som sa nemal od čoho odraziť. Čo sa týka udržiavania úrovne jazykov, pri niektorých sa to deje prirodzene, lebo ich používam v práci, v ďalších už určite mnohé veci zabúdam.

Pomohli ti aj Sučany v tvojej jazykovej výbave a v schopnosti učiť sa nové jazyky?

Určite áno, ale vtedy som mal asi pocit, že aj samotná angličtina je pre mňa dostatočná výzva. Teraz vidím, že mnohé európske jazyky majú tú výhodu, že ich výrazne ovplyvnila latinčina, takže sa medzi nimi dajú nájsť súvislosti. Potom sa aj učenie nových jazykov stáva ľahším. Na angličtinu, hoci je germánskym jazykom, mala v jednom období silný vplyv francúzština, takže môže byť lepším odrazovým mostíkom pre učenie sa románskych jazykov než nemčina.

Navštívil si množstvo krajín. Okrem Talianska si dlhší pastoračný pobyt absolvoval v Mexiku (1 rok) a vo Vietname (2 mesiace). Kde sa ti páčilo najviac? Kde by si si vedel predstaviť žiť aj dlhšie obdobie?

Neviem povedať, kde sa mi páčilo najviac, snažil som sa vtedy viac sústrediť na životy tých ľudí než na svoje kritériá. Chcel som vidieť, ako žijú v prostredí, ktoré im je prirodzené. Na to bolo potrebné sa prispôsobovať ich mentalite, zvykom, ísť medzi nich. Myslím, že kým som bol mladý, tie kultúrne rozdiely mi nerobili veľký problém. Neviem, aké by to bolo teraz, ale snažím sa zostať tomu otvorený. Vlastne ešte stále sa pohybujem v medzinárodnom prostredí, už vyše osem rokov. Predstavy o tom, ako to má vyzerať ďalej, si však nerobím, chcem byť pozorný na tie znaky, cez ktoré ma Boh povedie.

Od roku 2017 pracuješ na nunciatúre. Čo to vlastne je tá nunciatúra a načo slúži? Môžeš nám aspoň v krátkosti priblížiť, čo tam robíš alebo aká je tvoja úloha/pozícia?

Apoštolská nunciatúra je zastupiteľstvo Svätej stolice, ktoré má dvojakú funkciu. Na úrovni vzťahov medzi štátmi je diplomatickou misiou, teda veľvyslanectvom, so všetkým, čo k tomu patrí. Na úrovni Cirkvi je úlohou apoštolského nuncia upevňovať jednotu medzi miestnou cirkvou a Apoštolským stolcom. Je teda určitým prostredníkom medzi Svätým Otcom a veriacimi danej krajiny. Keďže Apoštolské nunciatúry fungujú aj v krajinách, ktorých jazyk nie je ľahké sa cudzincom naučiť (ako Slovensko), majú svojich „miestnych spolupracovníkov“, ľudí priamo z danej krajiny, ktorí umožňujú predstaviteľom nunciatúry preklenúť túto jazykovú bariéru. A to je moja úloha.

Za rozhovor ďakuje a drží palce + Tomáš Jacko

@Ján Bittšanský (GBAS 1994 – 1999) pochádza a vyrastal v Žiline. V Sučanoch študoval aj jeho starší brat Michal (1992 – 1997). Po skončení GBASu išiel najprv študovať fyziku a management na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave. Neskôr vyštudoval teológiu (baccalaureato in teologia) na Ateneo Pontificio Regina Apostolorum v Ríme. Pôsobil ako kaplán v Rajci (2011 – 2013), získal doktorát v Ríme (2013 – 2017) a od roku 2017 pôsobí ako kaplán (Žilina-Vlčince) a na sekretariáte Apoštolskej nunciatúry v Bratislave. Počas návštevy pápeža Františka na Slovensku (12. – 15. 9. 2021) ho sprevádzal ako tlmočník.

Fotky: archív J. Bittšanský,

https://www1.pluska.sk/gal/spravy/z-domova/zilincan-ktory-sprevadzal-papeza-neuverite-kolkymi-jazykmi-rozprava/3 ; https://www.cas.sk/fotogaleria/2569869/knaz-jan-sprevadzal-papeza-po-slovensku-prekvapenie-aj-pre-rodinu-ako-sa-dostal-tak-blizko-k-svatemu-otcovi/5/ ; https://www.zilinskyvecernik.sk/clanok/papeza-na-navsteve-slovenska-sprevadzal-zilincan-jan-bittsansky/11557/

Pridajte Komentár